Nedávno sa ma jedna kamarátka opýtala „ Prečo si  vlastne založila združenie?“ Dobrá otázka. Jednoduchá odpoveď, lebo si myslím, že je dobré pomôcť ľuďom, ktorí majú podobný „problém“ ako moje dieťa. Jej následná otázka bola „ A dokedy im budeš pomáhať?“

Nuž a tu je už ťažšia odpoveď. Naozaj, dokedy rodičia potrebujú pomoc. Človek začne rozmýšľať a klásť si túto otázku aj sám.
Diabetes, tak ako každé ochorenie má niekoľko fáz. Prvá je tá najhoršia. Začína sa to vetou, Vaše dieťa má diabetes. Vo väčšine prípadov ani netušíme čo nás čaká. Rastie nám hlava z informácií, strach o dieťa je neuveriteľný. Hľadáme pomoc na internete , pýtame sa okolia, hľadáme diskusné fóra, stávame sa členmi rôznych skupín na sociálnych sieťach. Čítame dokumenty, kladieme otázky a porovnávame svoje dieťa s inými.

Potom nastupuje druhá fáza, tá je asi najťažšia. Učíme sa deň čo deň žiť s diabetom. Pripravujeme zdravé jedlo, boríme sa s nestabilnými glykémiami a neustále hľadáme odpoveď prečo má dnes takú glykémiu. Porovnávame si glykovaný, sme nešťastný, že naše dieťa má vyšší ako kamarátky z Facebooku. Dokonca sa uchyľujeme aj k tomu, aby sme dovolili laikom naordinovávať inzulín našim deťom. Spoznávame veľa ľudí a s obdobnými problémami. Náš život, je život o diabete.

Konečne nastáva tretia fáza. Tá je našťastie najdlhšia a konečne aj najlepšia. Prestaneme v kuse rozmýšľať nad „nešťastím“, ktoré nás postretlo. Naše dieťa rastie, žije svoj vlastný život. Pozná svoje telo a aj svoje ochorenie. Dokáže sa samé o seba postarať, vie čo môže jesť a kedy, vie, že inzulín potrebuje a nerieši  debaty o diabete. Má veľa kamarátov, ktorí veľa krát ani netušia, že má diabetes.

Tak aby som sa vrátila k pôvodnej otázke: Dokedy rodičia a deti potrebujú pomoc? Určite je pomoc na začiatku veľmi vítaná. Je dobré, keď rodičia majú možnosť získať relevantné informácie o diabete od ľudí, ktorí s ním tiež reálne žijú. Myslím, že je aj správne, aby deti spoznali aj iných rovesníkov, či už na rekondičných pobytoch, táboroch, výletoch... Tu majú možnosť sa aj nenútene naučiť ako riešiť hypoglykémiu, samé si podať inzulín, kontrolovať svoju glykémiu, byť chvíľu bez ochrany  rodičov.  

Nuž a v tej poslednej fáze do ktorej sa naše deti dostanú, nás ľudí zo združení našťastie nepotrebujú. Takže odpoveď je úplne jednoduchá, pomoc je do vtedy, pokiaľ sa mi rodičia neprehupneme do tej super tretej fázy.